Organizovať jednu bike akciu v sebe obnáša veľmi veľa vybavovaní a času. Ale čo už privedie niekoho organizovať rovno celú sériu akcií pre deti a po novom aj ich rodičov? Vyspovedali sme organizátora Adriana Gazdíka, ktorý sa na túto cestu vydal dobrovoľne a ešte ho to aj baví.
Čo Ťa priviedlo k organizovaniu série bežeckých a cyklo podujatí pre deti?
Projekt našej OSA SPORT ACADEMY je svojou podstatou primárne o deťoch, všestrannom športovom a osobnostnom rozvoji, o snahe naučiť deti bojovať samých so sebou, naučiť ich nielen vyhrávať, ale aj prehrávať, padnúť a zase vstať a bojovať ďalej. O tom, čo ich v dospelom živote čaká. Šport je jedným z najideálnejších spôsobov, ako ich k tomu priviesť a ešte sa aj zabavia. Všestrannosť našich podujatí dáva možnosť zvíťaziť snáď každému s rôznymi danosťami, či zručnosťami. Jedny preteky vyhrá vytrvalec, druhé šprintér, tretie technicky zručné dieťa a ďalšie snáď ten najsilnejší, či ten, ktorý to zvládne takticky najlepšie. Malá prehra v jedných pretekoch ešte nemusí znamenať prehru v celom seriály. Deti zistia, že sa oplatí bojovať až do konca. To je hlavná idea seriálu rôznorodých pretekov.
Tento rok začínaš viac zapájať aj rodičov do súťažných kategórií. Ako sa táto novinka uchytila?
Po 1. ročníku „Behu Salašmi“ nás oslovilo zopár rodičov s myšlienkou, aby sme o rok pripravili podujatie rovnako krásne aj pre nich. Najskôr sme tomu neprikladali veľkú váhu, no na ďalších pretekoch sa dopyt opakoval a tak sme začali skúšobne dopĺňať detské preteky o sprievodný program, ktorého pointou boli preteky pre dospelých. Zábavné, krátke, no preverili reálny záujem. V tomto roku to už boli prvé dve podujatia, kde aj dospelí mali možnosť zabojovať o medaile, či ceny od našich partnerov. Ak by sa nám účasť z preteku na pretek násobkami takto množila, bolo by to fajn…
Na akciách dostávajú deti parádne medaily, prečo? Veď musia stáť veľkú časť z už tak nízkeho štartovného, ktoré je na každej akcii v rámci OSA.
Áno, to máš pravdu. Medaile sú naozaj krásne, no tiež drahé na naše pomery. Faktom je, že štartovné nepokryje ani ich náklad. Treba však povedať, že práve medaile sú naozaj veľkým lákadlom a ťahákom pre deti, aby sa zúčastňovali našich podujatí. Budem úprimný a priznám sa, že som sám nepredpokladal taký záujem. Len dúfam, že ten neopadne v ďalších rokoch, ak zmeníme medaile za menšie, tenšie… Náklady sú naozaj vysoké. Na druhú stranu je pre nás zarážajúce, že v dnešnej dobe je problém na akcie podobného druhu zohnať finančné prostriedky na zabezpečenie nákladov. Ale to v športe nie je žiadna novinka.
Nemajú rodičia prehnané nároky na deti, alebo je to všetko v norme a užívajú si športovanie?
Táto otázka je naozaj náročná na odpoveď… Každý rodič (prevažne muži – otcovia) niekde v kútiku duše tajne dúfa, sníva, želá si (dieťaťu), aby práve to jeho dieťa bolo šikovnejšie, nadanejšie, rýchlejšie… je naozaj jedno, či v tenise, futbale, šprinte, zjazde na bicykli… Naša akadémie funguje ako komunita. Snažíme sa zapájať rodičov do spoločných aktivít tak, aby si program s deťmi užili aj oni, ak je na to priestor. Výnimkou sú tréningy, kedy chceme dať deťom viac individuálneho prístupu, viac pozornosti, aby sa zlepšovali v tom, kde majú rezervy. A tu už je ťažké oddeliť vzťah rodič – dieťa – tréner. Pre rodiča je ťažké niekedy akceptovať to, že teraz nesmie zasahovať do procesu (aj keď predtým sa dalo…). Dieťa sa musí naučiť vnímať a rešpektovať aj iné autority, naučiť sa rozoznávať rodiča a trénera, učiteľa a lekára… ide o viac, než len fyzický tréning. Tam niekedy dochádza ku chvíľkam, kedy je pre deti dôležité, aby rodičia neboli súčasťou tréningového procesu. Tam idú nároky rodiča bokom. Ale faktom je, že prevažná časť rodičov s nami trávi športové soboty, či nedele a je to super! Tak som si to predstavoval pri budovaní OSA Akadémie.
Máš plány do budúcna posunúť sa aj do ďalších miest alebo lokalít?
Projekt som budoval tak, aby sa dal aplikovať celoplošne po celom Slovensku a to do každého okresného, či väčšieho mesta, kde je infraštruktúra natoľko vybudovaná, aby dovolila logisticky zabezpečiť prepravu detí na športoviská, ak nebude možné sústrediť sídlo na jedno športovisko s celoročným pôsobením a vlastným zázemím. Momentálne vďaka skvelým vzťahom som konzultačne spolupracoval pri zakladaní podobného, nie však rovnakého klubu ako sme my, v Banskej Bystrici. S tamojšími nadšencami sme naozaj v úzkom kontakte a navzájom si vymieňame skúsenosti a postrehy, aby sme napredovali. Práve v minulom týždni ma oslovili zo susedného Trenčína, čo mi prišlo milé a naozaj zaujímavé, nakoľko už i rodičia z Trenčína nás oslovujú, či nechceme otvoriť akadémiu aj tam. Po rozhovore sa však chlapci rozhodli so štartom počkať, nakoľko ich pripravenosť nie je zatiaľ rovnaká, ako ich nadšenie. Ja som projekt pripravoval zhruba 4 roky a aj tak môžem povedať, že ma v mnohom ešte dokážu zaskočiť rôzne situácie, ktoré prinesie len prax. No najväčším problémom sú okrem financií hlavne ľudia. Tréneri. Niet takých, ktorí by radi pracovali s deťmi a komplexne. A zadarmo… Teda zo začiatku určite. A po pár rokoch je to stále len o príspevku… To odrádza mnohých. Takže… plány rozrásť sa sú, no nie je to ľahké.
Ako je to s pomocou od mesta a prípadne aj od sponzorov?
Čo povedať? Sme vďační za každú pomoc! Mestá a obce sú rozpočtové organizácie a pokiaľ nie sú v danej obci naklonení športu, máte smolu. Ak aj sú, tak sú naklonení zväčša futbalu, ktorý spotrebuje drvivú väčšinu príspevkov. No a na ostatné organizácie ostane zvyšok. Ale nájsť spravodlivý kľúč na rozdeľovanie je ťažké. Nechcel by som byť v komisii. My sme radi, že dostaneme vždy aspoň niečo a snažíme sa prácou presvedčiť vedenie mesta, aby sme o rok dostali viac. Sponzori? Tak to je ďalšia kapitola… ak nájdete nadšenca, ktorý má rád šport, tak podporí. No tiež treba prejsť sitom záujmu… futbal… hokej… tenis… prípadne iný šport a až potom ostatné. No a ak je vo firme človek, ktorý má rozhodnúť a nešportuje a nikdy nešportoval, tak sa vám neujde ani 2% z daní. Ale vďaka, veľká vďaka za tých, ktorých máme. Bez nich by sme už neboli. A aj tu platí, že veríme, že našou prácou a výsledkami presvedčíme ďalších a ďalších. Veď aj pre nich vychovávame do budúcna silných a vytrvalých pracovníkov.
Čo to vlastne znamená OSA?
Názov OSA vznikol ako skratka z „anglického“ Oakville Sport Academy, malej anglickej skomoleniny prekladu „Dubnická Športová Akadémia“… Keďže daný názov a jeho iniciály dali dokopy skratku OSA, rozhodol som sa využiť toto spojenie, ako vhodné nielen pre meno združenia, ale tiež motivovalo k tvorbe maskota.
Okrem série bike a bežeckých akcii si aktívny aj v OSA – Športovej akadémii, o čom je a pre koho je určená?
Hlavne o deťoch a pohybe. Zdravom a všestrannom pohybe. Dnešná moderná doba deťom umožňuje využívať rôzne vymoženosti, ako PC, internet, TV, to všetko podporené mnohokrát nevhodnou stravou… OSA je tu práve preto, aby naše deti odtrhla od tohto virtuálneho sveta. OSA chce byť iná hlavne svojim zameraním a do istej miery aj cieľovou skupinou. V našom klube sa budeme venovať primárne deťom prvého stupňa základných škôl, čiže 6 až 12-13 ročným. Ide o vek, kedy sa z pohľadu športových zručností a návykov s deťmi dá naozaj najviac pracovať a najviac sa na ne „nalepí“. Ale hlavne je to vek, kedy sa deti veľmi radi hrajú, získavajú návyky a vyvíjajú sa. V tomto veku je dôležité, aby dieťa malo možnosť vyvíjať sa naozaj bez špecializovaného zamerania a predišlo tak možným komplikáciám v budúcnosti, ako sú jednostranne preťažovaný pohybový aparát, svalové disbalancie, či onemocnenia dýchacích ciest. A nám ide o ich zdravý vývin. Preto sme pre ne pripravili program, ktorý bude pestrý, všestranný, pre chlapcov i pre dievčatá, pre rýchlych i vytrvalých, pre silných aj obratných… Dôležitým je aj sociálny aspekt tejto vekovej kategórie. Práve tu sa vytvárajú silné sociálne väzby a priateľstvá, častokrát na celý život.
Viem, že sa venuješ aj kondičnému tréningu pre dospelých. Radíš aj deťom, alebo je súčasťou akcií aj osveta v tomto smere?
Áno, pracujem ako osobný kondičný tréner. Tá práca je pre mňa koníčkom a zároveň mi aj „prispieva na platenie účtov“. Pri dospelých to nie je len o tréningu na nejaké podujatie, či predsezónna príprava športového tímu, ale prichádzajú tu aj s cieľom schudnúť. Je to hlavne o náprave zlých športových návykov práve z detstva, napr. jednostranne zameraného športu, ktorému sa daný jedinec dlhodobo venoval. Práve pri deťoch je to presný opak. Mám šancu naučiť ich, ako sa správne hýbať tak, aby sa v dospelosti nemuseli krčiť, stonať, či trápiť nad palicou… Každá veková kategória má plusy i mínusy. Mnohí tréneri sa vybrali cestou nazvem to ľahšou, rýchlejšou. Aj keď to tak nemusí byť. Pracujú s dospelými. Ja som sa vybral opačne. Chcem ukázať dospelým na deťoch, že má zmysel sa hýbať a prospieva to. A začína to prinášať i prvé ovocie. S dvoma rodičmi práve končím polročný program a ďalší traja prejavili záujem. Teší ma to.
